POČASIE na EVERESTe NAŠI PODPOROVATELIA ZHODNOTENIE - EVEREST 2016
Priestor pre logo GENERÁLNEHO PARTNERA
ÚVOD NÁŠ CIEĽ EXPEDIČNÝ TEAM HISTÓRIA KONTAKT
SPONZORING (2017) VY NÁM - MY VÁM (2017) POĎTE s nami do HIMALÁJÍ FOTO z minulosti
Naši podporovatelia:

Zoli Pál: Nenávisť do kopcov nenoste

Závisť do hôr nepatrí, ani nenávisť. Dali mi meno „snežný kocúr“ a venovali mi veľa peňazí a energie. Neverím, že stálo za to. Ale chcem sa k ich obvineniam vyjadriť, aspoň stručne, pre poriadok a históriu. Rozhodol som sa napísať z úcty k tým, čo nás podporovali a podporujú. Nie pre tých, ktorí v nás nevedno prečo vidia dvoch neskúsených, zúbožených turistov. Nie pre tých, ktorí vidia v našej snahe niečo iné ako samovražedný nafúknutý cirkus alebo herecké výkony v divadle.

Kde začať?
Mnohí mi dnes napísali, čo sme tým ľuďom urobili, keď nás tak nenávidia. Netuším. Možno len skúsim popísať ako sa poznáme a dám túto možnosť rozhodnúť čitateľom.

Obaja nás poznajú. Michala Gábriža som stretol dva krát za život osobne. Prvý krát vyzvedal pred pokusom Snežného Leoparda a stretli sme sa pred Auparkom na krátky rozhovor. Druhý krát som ho videl v Treklande (kde som pracoval), keď kupoval hodinky priateľke. Podľa mojich informácií sa s ním Vlado osobne nikdy nestretol! Písali si len cez Facebook. Písal mu ohľadne jeho veľmi odvážneho a úžasného pokusu o prvovýstup na Manaslu po aklimatizovaní normálkou. Vlado mu poslal fotku a opis tohto prvovýstupu, ktorý už preliezli v roku 1979 lezci z Krkonôš. Krátko nato informácia a fotka o prvovýstupe zmizla. Priznám sa, že ja sa nejak extra veľmi nezaujímam o týchto chlapov a nelustrujem ich výkony a ani si nedovolím hodnotiť výkony druhých. To, čo si v horách zažijete, je len vaša intímna skúsenosť.

Viem iba to, že vystúpil na jednu sedemtisícovku a potom sa dal na pokus o vrchol Manaslu. Sympatický výkon, obom chlapom sme s Vladom držali palce. Áno, mnohí budú namietať, že aj jeho pokus mal nejako priveľa KEBY. Michal sa aklimatizačne postavil do radu, čakal za veľmi unavenými Holanďanmi. Bola zima, veľa snehu a zase keby, keby, keby a keby. Bol vyčerpaný a to dosť. Podľa svojho opisu s omrznutým nosom zostúpil. V rozhovore s Petrom Hámorom som vyčítal, že podmienky boli v ten deň ideálne na vrcholový pokus. Michal Gábriž išiel na normálku Manaslu a potom na prvovýstup . Tento projekt nebol odvážny? Ja si osobne myslím, že aspoň tak odvážny ako ten náš. Toto je však normálne. Vyhlasovať a prezentovať prvovýstup a potom sa postaviť do radu cvaknúť sa na fix a kráčať za ostatnými. Mohol by som povedať, že na nás uplatňuje dvojaký meter. Ale nepoviem, lebo ako som už napísal vyššie, každý horolezec si to prežíva sám. Ja som bol vtedy na Evereste, a preto môžem len hodnotiť len ten svoj výstup.

Filip Jánoš je úplne iná kapitola. Nedovolím si však tvrdiť, že ho poznám. Niekedy sme spolu liezli zopár ciest v Rakúsku. Do konca sme raz liezli aj na jednom lane. Skôr tréningové cesty na Pelsteine. Pamätám si ho však z cestovky, kde pôsobil ako sprievodca. Žiaľ, dobré meno si v komunite neurobil. Pod Mont Blancom sa dohodol s klientmi, že na vrchole vlastne boli aj keď neboli a od vrcholu ich nedelilo ani 5 ani 10 m. Bolo to naozaj dosť. Rozprával som sa s tými ľuďmi a ukazovali mi fotky. Boli sklamaní a bolo mi ich ľúto. Pri ďalšej akcii, ktorú som plánoval na Piz Berninu sa nanominoval on s tým, že zoberie ľudí cez Biancograt. Podotýkam, že bolo prihlásených 8 ľudí. Večer v deň odchodu mi volal Palo, že Filip je celý bez seba a nevie si predstaviť do čoho to vlastne ide. Nikdy nič podobné neabsolvoval a nevie čo a ako. Paľo, majiteľ cestovky ma prosil, aby som išiel na miesto neho a aby som ho nenechal v štichu. Urobil som to pre Paľa, lebo bol kamarát. Samozrejme nie Biancogratom, ale dali sme pokus o normálku na Berninu. Filip si absolvoval premiéru v Alpách ako lezec a absolvoval svoju záchranu helikoptérou, ktorú nám nevedno prečo vyčíta:

http://www.climb.sk/article/show?link=2012092703

Dosť však o nich. Skúsim Vám približiť tu môju skúsenosť, ktorú mi nik nezoberie. A nevyvráti, nech na to sebavedomie berie kdekoľvek. Prečo sme do toho teda šli? Spochybňovať Vladov výstup na Cho Oju je chrapúňstvo. Vlado má vrcholové fotky a video, ktroé odvysielala aj TV. Čo sa týka ostatných pokusov, ktoré podnikol v Himalájach, neboli až na vrchol. Nie vždy to vyjde. Pokus o južnú stenu Annapurny bol vážny projekt. Nevystúpil na vrchol, ako nik ďalší z tej výpravy. Ani prvý ani na druhý pokus. Iba pre jednoduché porovnanie a absurditu takejto argumentácie - Manaslu 2016. Peter s Horiom vystúpili na vrchol, iba Michal Gábriž to nedal. Podotýkam, na normálke. Pre mňa je Vlado veľmi skúsený výškový lezec aj keď ma iba tú „najľahšiu“ osemtisícovku ale aj šesť ďaľších pokusov na osemtisícovkách. Z nadmorskej výšky v Bratislave sa to ľahko zľahčuje. Bol pri naozaj veľkých Himalájistoch, niektorých videl aj umierať. Strávil dosť času vo výškach, aby vedel niečo o aklimatizácii a hlavne to, kde sú jeho hranice. Vďačím mu za to, že sme tu lopotu prežili.

Píšem však hlavne za seba, spochybnili moju kariéru a česť, tak musím niečo o sebe. Podarilo sa mi dostať Jura Prágera na Castor, Mont Blanc (Three Monts cesta), Gerlach (Tatarkova cesta) a Elbrus severnou stranou. Vystúpili sme na južný vrchol 5621m. Veľmi ma to posunulo a pochopil som čo je vo mne. Som hrdý na to, že sme Jurajovi mohli splniť jeho sen.

S lezením som začal neskoro. Keď som mal 22/23 rokov, začal som na skalách v Nitre. Určite poznáte Zobor a Kalváriu. Na Zobori som prvý krát liezol solo Lenonov nos. Jarná stienka a vlásočnica bola tiež moja obľúbená. Ďalšie kúsky z mojej lezeckej histórie, počas ktorých som naberal skúsenosti:posledné dve cesty Biely kvet a Medvecz Jackovič v zime na Kežmarský strážnik, Ludárova kopa a Trávovka solo v zime, leziem ľady sólo WI3/4 napriklad Richtere Gamseck alebo ľad Pod Patriou a kopec kratších ľadov v Tatrách. Viac ľadov ako Šašov ľad, Nevestin Závoj, Veverkáč, atď. Mám niekoľko ľadov v Rakúsku za WI5. Všetky ľady som liezol ako prvolezec a väčšinou všetko leziem ako prvolezec alebo sa striedame. Pred dvoma týždňami som liezol vo Wallise po dlhej dobe na skalkách. Liezol som obtiažnosti od 4c po 6a. Minulý víkend sme preliezli okrem hrebeňa Cosmique aj cestu na Aig du Midi. Na vlastných isteniach. Môj spolulezec (liezol a trénoval ho Ueli Steck) udal obťiažnosť väčšinou za M5. Dve miesta za M6. Okrem týchto pár ciest mám za sebou aj veľa zlezených troj a štvortisícoviek. Na niektorých som stál viac krát, niekde sa to počíta na desiatky. Plus tri sedemtisícovky a niekoľko päť či šesť tisícoviek.

Ak to zodpovedá len skúsenostiam turistov, tak sa hlásim k turistom. Úprimne, je mi to jedno. Nie je mi jedno, keď si niekto myslí, že by som sa bez dostatočných skúsenosti trmácal na Hardway. Nie som žiaden majster sveta, ale ani hlupák, ktorý si ide do hôr niečo dokazovať. Verím, že čitateľ vie posúdiť sám.

Aklimatizácia – dlho sme riešili ako sa najoptimálnejšie aklimatizovať na najvyššiu horu. Uprednostnili sme spôsob dlhodobo fungovať maximálne do 5500m a nezostávať zbytočne veľa vo výškach nad 6500m. Je to štýl Reinholda Messnera. On vždy trávil dlhú dobu trekovaním v takýchto výškach. Aklimatizáciu sme mali asi dobre premyslenú, do výšky 6500m, kde je C2, sme vyšli bez akýchkoľvek problémov.

Lanový a rebríkový zábavný park na ľadovci je zo strany našich kritikov veľmi neúctivým pomenovaním miesta, ktoré si vyžiadalo život desiatok lezcov. Ďaleko lepších ako sme boli my dvaja s Vladom. Aj celkom nedávno, len v minulom roku. Ľadopád Khumbu je zabijak. Nazvať o parkom je bez akejkoľvek pokory k horám a zdravého úsudku. Domáci majú pred Khumbu väčší rešpekt ako pred samotnou normálkou na Everest. Takmer všetci šerpovia sa zhodli na tom, že Khumbu je to najnáročnejšie na normálke a až to ostatné je možné s veľkým preháňaním považovať za trek.

Prečo sme nešli bivakovať nad osemtisíc? Preto, lebo sme vyhľadali toho naj odborníka výškového lezenia v našich končinách. Boli sme osobne za Joskom Rakoncajom. Bavili sme sa o reálnej obtiažnosti cesty, sklonoch a o aklimatizácii. Dostali sme reálnu predstavu a množstvo užitočných informácií od človeka, ktorý na tej ceste bol. Okrem toho sme sa mali možnosť v základnom tábore stretnúť s Lydiou Bradley, ktorá nám toho naozaj veľa povedala o pokuse z roku 1988. Zhodli sme sa na tom, že nebolo ideálne riešenie vystúpiť na Lhotse. Každý na to môže mať iný názor, ale my sme skrátka nechceli ísť do rizika, že budeme uťahaní a pri reálnom pokuse sa nám to vypomstí. A lezci, ktorí hore boli, nám dali za pravdu. K pokusu sme sa už v médiách vyjadrili. Ľahko sa predpovedá počasie, keď sedíte doma v teple, za počítačom. Máme v úcte všetkých fundovaných výškových lezcov, ale v tom snehovom komíne od roku 1988 nik nebol. A tí poslední sa žiaľ nevrátili. Niekedy to pripomína tú zlú slovenskú vlastnosť - byť pri pive expertom na všetko, od politiky, cez hokej, až po počasie a snehové podmienky na Evereste vo výške nad 7000 m. Buďme k sebe trochu féroví.

Aj tak mám pocit, že je to mlátenie prázdnej slamy. Lebo pochybovači majú takú zvláštnu logiku. Ak by sme nenaliezli pre veľa snehu, tak by sme boli klamári. Ani tá lavína nebola ozajstná a riskovali sme životy záchranárov. Čo na tom, že sme presne preto radšej zostúpili sami a stretli ich 100 m nad normálkou? V ich doprovode sme zliezli do C2 a druhý deň sme leteli do nemocnice. Iní zase budú donekonečna opakovať, že sa mi s očami nič nestalo a všetko čo sme tam robili bolo zlé, amatérske, neuvážené a diletantské.

A my budeme stále opakovať to isté. Musíme aj teraz. Nikdy sme netvrdili, že sme svetová špička. Možno tá cesta je iba pre tých naj lezcov a možno majú pravdu aj tí naozaj veľkí lezci ako je Demján so Stejskalom, že tam nemáme čo robiť. My sme sa však rozhodli pre pokus o túto náročnú cestu a poznali sme riziká. Zvládli sme asi ešte väčšiu výzvu ako samotný výstup a to poskladať prostriedky, zmanažovať si sami logistiku ešte predtým ako sme čo len snívali o nalezení do steny. Až sa mi tlačí na jazyk – prečo si to vy Filip, Michal a všetci naši kritici neskúsite? Nemusíte ani Hardway, ale čokoľvek.

Moc ľudí sa nehrnie na vysoké hory a tobôž nie mimo normálok. Nie je v tom žiadna závisť? Žiadna frustrácia? Iba chcete ochrániť neznalých a naivných ľudí? A ešte k tomu takto vtipne poukázať na niečo nekalé? My sme však všetko robili úplne transparentne. Pripravili sa kondične, zohnali prostriedky, vycestovali, kvalitne sa aklimatizovali a naliezli do steny aj keď podmienky neboli ideálne a bolo viac snehu, no v ten deň vyliezlo 9 šerpov na vrchol a tam asi tiež padal sneh. Obaja sa vieme pozrieť do zrkadla a máme čisté svedomie. A ešte raz, môžete založiť stovky webov, tú skúsenosť nám nezoberiete. Ani ten strach o seba a druhých. Ani tie stovky ľudí, čo nám to priali a držali nám palce pri záchrane.

Ešte raz sa chcem úprimne poďakovať najmä im. Ľudom, ktorí za nami stáli a stoja. Mrzí ma, že si v horách nevieme dopriať radosť a šťastie. A tešiť sa z každého zážitku. Ľudia, ktorí nás sledovali doma, prežívali všetko s nami. Hory sú tu pre všetkých. My sme sa aspoň pokúsili o niečo, možno aj nemožné, ale mňa to hreje pri srdci. Aspoň sme naliezli a pričuchli si do steny, kde liezli tie najväčšie esá svetového výškového lezenia. A skúsime to znova. Budeme pri tom myslieť na vás, lebo hory sú o tom. Kamaráti sa tam nenechávajú. A nenávisť tam nepatrí. Hore nemumusíme vyniesť naše trápenie. A doprajeme to aj vám, raz sa tam možno pozriete tiež a potom pochopíte.


Equipment sponsors:

počítadlo.abz.cz

Horolezecko expedičný klub - Záhorie,o.z. Hodonínska 15, 908-51 Holíč, Slovakia, IČO: 360 782 47